Chuť žiť

Pracovné stretnutie plné fantázie ČASŤ III.

ďalšia
poviedka
Už chápem, prečo ženy podvádzajú II.
Poviedka

Už chápem, prečo ženy podvádzajú II.

kategórie: Vzťahy |
publikované: 16.10.2015 | autor: Leona

Nie je koniec ako koniec. Ten náš bol zvláštny. Ja som po tom, čo som sa dozvedela o jeho nevere teda vyrovnala skóre, aby som sa dokázala k nemu ešte vrátiť a skúsiť to. Dúfala som, že všetko bude ešte krajšie ako predtým... Že bude ešte viac pozorný, vnímavý, akčný, dobrodružný. A on skutočne bol. Stále niečo vymýšľal, stále sme niekde boli a niečo sa dialo. Trávili sme spolu všetok voľný čas a nič neplánovali. Lebo on nikdy nebol chlap, čo niečo sľuboval, on konal. Takže, veci sa diali... Stále ma vedel niečím prekvapiť. Okrem tej nevery, hm... teda vrátane tej nevery, na ktorú som nevedela zabudnúť. Videla som, že robí všetko pre to, aby som dokázala na to nemyslieť.

Len ja, akosi som to celé nevedela prijať. Akosi som sa z toho všetkého nevedela tešiť. Akosi som to celé nevedela „stráviť“. Tlačilo ma to, ako keď si kúpiš krásne nové topánky, ale sú ti malé. Poznáš to. Chceš ísť ďalej, ale ďaleko nezájdeš.

nutkanie sa hnevať


Prešľapovala som na mieste a niečo ma brzdilo, niečo v mojom vnútri. Ako sa to prejavovalo? Jednoducho. Mala som proste stále nutkanie sa hnevať. Mala som chuť nadávať a sklony byť hysterická. A dôvod? Načo? Nepotrebovala som ho. Dokázala som si zámienku vytvoriť v sekunde z hocičoho. Vždy, keď sa mi vrátila myšlienka na jeho neveru.

image

Predstavovala som si, ako to robili, kde to robili. Rozmýšľala som, či mu ešte môžem veriť.

 

Vedela som, že skôr či neskôr príde na rad otázka budúcnosti a dieťa. Mala som v hlave x otáznikov a tie ma zožierali deň – noc. A navyše, bojovala vo mne láska s nenávisťou. Nevedela som, pre čo sa rozhodnúť. Pamätám si jednu hádku, ktorú som vyvolala už ani neviem, za akú blbosť. Vrieskala som na celý dom. Nevydržal to. Prišiel ku mne, zatriasol mnou celou a snažil sa ma upokojiť. A ja ešte viac. V tom tresk! Bol to šok! Vylepil mi. Dal mi facku. Áno, naozajstnú facku! Riadnu. V živote som nedostala facku, ale táto bola zaslúžená!

Táto scéna, čo som vyvolala, si to priam žiadala. Ako vystrihnutá z filmu. Doteraz sa na tom spolu smejeme. Nikdy v živote som nič podobné nezažila. A keď si na to spomeniem, mám, čuduj sa svete, kútiky od ucha k uchu, idem puknúť od smiechu. Čudné, však? Ja som totiž vôbec necítila bolesť. Neviem, ako to je možné, ale v tom momente som precitla a spamätala sa. Bola som v takom tranze, že tá facka bola ako šoková terapia. Potom mi povedal: Lea, prosím ťa, keď sa spamätáš, som tu pre teba, len už, prosíííím ťa, prestaň!

Sadla som si na schody a revala som ako malé dieťa a hladkala mačku. Áno, mačku, ktorú som nikdy nemusela. Dobre, budem úprimná, ktorú som nenávidela. Nikdy dovtedy som sa jej nedotkla, ani k nej nepriblížila. A teraz mi sedela pri nohách, túlila sa ku mne a cítila, čo prežívam. Ona jediná ma teraz chápala. Pamätám si, aké som mala pripomienky, keď som ju prvýkrát uvidela. Dovtedy som dúfala, že to s mačkou je iba žart. Ale on nikdy nerozprával do vetra. Zrazu ju mal. Povedal, že si ju kúpil, lebo bola ako ja, nepredvídateľná a nenechala si skákať po hlave. Keď som sa k nemu nechcela nasťahovať, tak sa pre ňu zo dňa na deň rozhodol.

Keď som z tých schodov vstala, už som vedela, že nech urobí čokoľvek, ďalej už neviem ísť. Bolo mi z toho smutno, nevedela som to z podvedomia dostať a nevedela som mu odpustiť. Ja viem, ja viem,ja viem: Ak sa rozhodneš odpustiť neveru, nemala by si sa viac k tomu vracať. Lebo pokazíš všetko, čo v tom vzťahu ešte stojí za to. Mala by si zabudnúť. Buď sa rozíďte, alebo mu to už nikdy nevyčítaj a pozeraj sa dopredu, zabudni. To by som asi poradila kamoške, to je fakt. Ale, dá sa to? Mne to proste nešlo.

To čo pre náš vzťah robil, mi nerobilo radosť. Chcela som mu vlastne stále všetko, čo sa stalo vyčítať, ale na druhej strane som chcela byť hrdinka a nechcela som sa k tomu vracať, tak som si hľadala dôvody na škriepky a hádky inak. Aby som sa mohla znova hnevať a ľutovať.

Keďže sme spolu pracovali, museli sme sa tak, či tak, vídať. A možno aj to bol dôvod, prečo som mu vtedy dala druhú šancu. Lebo som ho mala stále na očiach a cítila som, ako ho to mrzí, hoci nič nehovorí. Navyše, v práci bol férový a uznávala som ho aj po tejto stránke.

Tak, ako v skutočnosti prebehol náš rozchod? Ja som sa nikdy nepreniesla cez to, čo sa stalo, bola som protivná a sama som nevedela, či to chcem, alebo nie. Keď prišlo na tému dieťa, reagovala som veľmi podráždene a celkom jednoznačne. Myslím, že vtedy sa niečo zlomilo aj u neho.

Zaujímavý bol náš rozchod. Prebehol vlastne po telefóne. Napriek tomu veľmi slušne a myslím, že v čase, keď prišiel ten správny čas. Raz sme spolu telefonovali a cítila som, akí sme si už obaja vzdialení. Spýtala som sa: Mám taký pocit, že už nie je nič, okrem práce, čo by nás spájalo. Cítiš to tiež tak? V telefóne bolo ticho. Vravím: Buďme úprimní, nemá zmysel si niečo navrávať. Peter povedal iba: Máš pravdu, je to tak nejak.

Po tejto vete sa pre nás náš partnerský vzťah skončil. No, nie tie ostatné. O nich nabudúce

autor: Leona

diskusia k poviedke

poviedky, ktoré sa Vám budú páčiť

partneri