Keby som...

ďalšia
poviedka
Dotkni sa mojej duše
Poviedka

Dotkni sa mojej duše

kategórie: Intimita, Ženy, Muži, Vášeň, Láska, Nahota, Dotyk |
publikované: 16.03.2018 | autor: Persephonie Ncredible

...Ona...

Po dlhom čase znova zasvietilo slnko. Cítim, ako mi cez okno hladia šiju slnečné lúče. Cítim ako sa mi vracia energia. Opieram sa stehnami o stôl a píšem niečo po stojačky na klávesnici, vykrútená ako paragraf. Okrem slnka ma hladí ešte niečo. Jeho úsmev. Cítim ako mi dušu zalieva slnko, on je súčasťou toho slnka. Chcem zostať navždy v tomto momente a kúpať sa v jeho energii. Je to niečo neopísateľné. Častokrát utekám od svojich pocitov, od toho, čo si želám. Opieram sa o mierku, ktorá mi napovie, čo je správne a čo nie, čo by som mala cítiť a čo nie. Tentokrát sa však po prvýkrát nechávam unášať na krídlach spontánnosti. Cítim k nemu emócie, ktoré nedokážem vysvetliť. Nesnažím sa ich preložiť, pretože teraz už viem, že všetko neviditeľné je dôležité. Dávno som sa naučila snívať aj napriek skepticizmu iných.

...On...

Cítim ako ma odzbrojila svojou úprimnosťou. Jej drzosť ma rozosmiala, jej nečakané odpovede mi zahriali dušu. Neviem, ako sa to stalo medzi tými fádnymi dňami, ktoré sa ťahali jeden za druhým. Nachádzam sa na mieste, kedy už v bežných veciach nenachádzam žiadne uspokojenie. Pozerám sa na jej krivky a predstavujem si ju nahú, pretože ešte stále som mužom, ktorý je hnaný pudmi a túžbami. Som fascinovaný zvláštnymi pozíciami v ktorých sedí za stolom. Zakaždým, keď si požičia moje pero nechá na ňom otlačok svojich zubov. Nedokážem si priznať ani sám pred sebou, že sa mi to páči. Všetko mi okamžite skritizuje. Hnevá ma to, aj keď viem, že to nemyslí vážne. Väčšinou ma obdarí začudovaným pohľadom bez slov. Vždy dúfam, že niečo povie, no je tam len ten jej pohľad, ktorý neviem rozlúsknuť. Niekedy sa cítim ako obyčajný hlupák. Inokedy ma zasa obdaruje jedným z jej pohľadov a cítim sa ako kráľ sveta. Provokujem ju lebo viem, že dokáže veľmi rýchlo vzbĺknuť. Baví ma jej hnev. Netušil som, že môžem ešte niečo také zažiť. Vo svete tisícich rovnakých dní, kde je každý týždeň kópiou toho druhého, kde je všetko ordinérne a bez duše som v nej našiel niečo, malý plamienok, ktorý mi hlási, že sa ešte stále oplatí žiť.

...Ona...

Sedím v autobuse s kolenami opretými o prednú sedačku a viem, že ho musím nechať odísť. Vyzujem si topánky, kolená priviniem k prsiam a ako bez duše sa zahľadím z okna autobusu, ktorý premieta obrazy rozhorúčeného letného popoludnia. Myslím na neho a srdce mi zahrieva ten úžasný pocit.

image

Už dávno viem, že veci ktoré nemôžeme vlastniť chutia inak, sladšie, sú veľmi krehké a zároveň otvárajú nejakú dieru v srdci, ktorá sa neustále prehlbuje a rastie. Myslím na jeho úsmev. Cítim sa ako mladé dievča, ktoré ešte nikdy nič nezakúsilo. Poteší ma každý pohľad. Cítim zvláštne emócie a k nim netreba nič hovoriť. Prečo každý vraví že všetko väzí v konverzácii?

 

...On...

Neskôr, po ceste domov, premýšľam nad tým, ako mi položila ruku na moju. Bola horúca, ako najhorúcejšie slnko. Ako tisíc sĺnk, ktoré spaľujú moju dušu zvnútra, keď cítim na sebe jej pohľad. Spravila to omylom alebo náročky? Chcem ju ochutnať. Nedá sa ničím odzbrojiť, nedá sa do nej preniknúť. Je neuveriteľne ťažké uhádnuť čo si o mne myslí. Cíti to isté? Alebo necíti vôbec nič. Je to vyčerpávajúce. Milujem jej kritizovanie, ktoré zakončí provokatívnym úsmevom. Nikdy jej nie je nič dobré, ale u mňa to vyvolá iba úsmev na tvári. Sedím teda za volantom a v hlave sa s ňou už po tisíci krát milujem. Viem, že po nej už nič také nepríde. Je jednou z milióna, v hlave mi svieti neónový nápis: TERAZ ALEBO NIKDY.

...Ona...

Neexistuje medzi nami rozdelenie, sme tá istá energia. Slnko svieti medzi naše rozpálené telá, na našu pozlátenú pokožku. Periny sú prevlhnuté našimi tekutinami. Prežívam tento moment naplno, som práve tu, s ním a moje myšlienky konečne stratili svoju prelietavosť. Cítim ho v sebe a pripadá mi ako keby vždy patril do mňa a do môjho vnútra. Viem, že zostať spolu je nemožné.

Na stene je premietnutý tieň našich tiel, premieta sa tam presne to, čo sme mali obaja v hlavách posledné dni, a niekde v hĺbke našich duší sme tušili, že tento moment musí nastať. Žmúrim oči pred slnečnými lúčmi, ktoré jemne prenikajú do hotelovej izby a dávajú jej zlatistý odlesk. Zatváram oči a zabúdam, kde mám limit a zbytočné hranice. Obaja sa nechávame unášať.

...On...

Rozopínam jej gombíky na blúzke, mám pocit že s odhaľovaním jej tela odhaľujem aj tajomstvá z hĺbky jej duše. Naše jazyky sa stretnú a sú prepojené zmyselným elektrickým vedením, ktoré nás oboch vzrušujúco potrasie. Som pri zmysloch, viac ako inokedy. Vnímam ju na tisíc percent, pretože viem, že sa to už nezopakuje.

product

Ten prvýkrát s niekým novým, niekým zakázaným. Niekým, kto nemá zostať, ale sa iba jemne preplaví mojim životom, zanechá vo mne stopy, zmení ma. Postupujem pomaly a precízne, neriadim sa mojou mužskou nedočkavosťou. Nehrám sa na nič, pretože v mojom veku už viem, že nemá zmysel nič predstierať. Život je príliš krátky a to, čo je tu dnes a je také skutočné, tu už zajtra nebude. Jej telo je mäkké, jemné, ženské, poddajné. Jej pery chutia tajomstvom. Chutí ako ten najchutnejší nápoj a ja mam veľký smäd. Niektoré veci sú jednoducho predurčené a majú sa stať.

...Ona...

Kráčam po ulici a viem že v našej izbe sa už zotmelo. Na posteli po nás zostali otlačky tiel, ktoré zajtra uprace nejaká otrávená upratovačka so znechuteným výrazom na tvári. Po našom akte plnom lásky nezostane nič, nijaký dôkaz, nič, čo sa dá zachytiť…a aj naše spomienky pomaly vypŕchnu. Netuším prečo, ale vždy ma premkne zvláštny smútok, keď je po všetkom. Odomykám ťažkú kovovú bránu a vojdem dnu do budovy, v ktorej bývam. V tme si sadnem na schody a slzy mi začnú stekať po tvári v tenkých pramienkoch, zmývajú môj milovaním, už aj tak rozmazaný make-up. Už ďalej nedokážem znášať tie pocity, ktoré mám v sebe: nespočítateľné množstvo lásky a zúfalstva.


autor: Persephonie Ncredible

diskusia k poviedke

poviedky, ktoré sa Vám budú páčiť

partneri