Tetovaný krásavec

Čo dokáže so ženou urobiť masáž a kostol?

ďalšia
poviedka
Už chápem, prečo ženy podvádzajú I.
Poviedka

Už chápem, prečo ženy podvádzajú I.

kategórie: Vzťahy, Sex a sexualita, Ženy |
publikované: 31.08.2015 | autor: Leona

Bola som vtedy ani neviem, či zamilovaná, alebo skôr tak príjemne zľahka „zaláskovaná“.Prišiel niekto, kto ma balil dosť trpezlivo a nenápadne. Prejavoval záujem o moju osobu a všetko, čo so mnou a mojim pohodlím (psychickým) súvisí.Páčilo sa mi to, ale nič viac. Spoločné obedy, občas raňajky, káva a tak. Pamätám si presne, kde sme boli, keď na moje slová: Zajtra nie, zajtra mi to nevyhovuje, povedal, niečo ako: Zlatko, máme vzťah, ale, ak ti to nevyhovuje, nemusíme sa vídať každý deň. Viem, že máš aj svoj program. Hneď ma v aute oprelo o sedačku a zahmlilo sa mi pred očami. Vzťah? Aký vzťah? Načo vzťah? Ja neviem, či chcem vzťah! A to sme spolu spali prvýkrát, hoci chodil za mnou niekoľko kilometrov x krát za týždeň. Ok, ale zahryzla som si do jazyka a nepovedala nič. Predýchala som to. Lebo, lebo vlastne mi s ním bolo fajn. Ale bolo to na mňa až príliš intenzívne a časté, tie naše stretnutia. A dávať tomu takýto status? Načo? Pomyslela som si.

Ale, ako to chodí, človek si ľahko zvykne na príjemnú spoločnosť, o to viac, že to bol chlap činu. Menej rozprával, viac konal. Zrazu som v tom bola a nechala sa unášať. No, bol to vzťah, v ktorom sme, nikto nevie prečo, po čase medzi sebou istým spôsobom začali „súperiť“. Vtedy som si to neuvedomovala, došlo mi to neskôr. Možno preto, že sme boli obaja moc silné osobnosti, ale zas nie tak silné, alebo nie tak zrelé na tento vzťah. Ale bola to škola, ako každý vzťah a mala som ho rada.

Po asi polroku intenzívneho vzťahu, kedy sme spoločne zdieľali takmer všetko (ale nie jednu domácnosť, keďže ja som to ešte tak necítila a nechcela sa k nemu sťahovať), prišlo medzi nami na nejakú výmenu názorov, po ktorej som sa odmlčala. V domnení, že ho „vytrestám“, dúfala som, že ma niečím prekvapí a bude to chcieť odčiniť. A skutočne! Prekvapil.

V ten deň po polnoci mi zazvonil mobil. Pamätám si, bolo 17. novembra. Pozerám a vravím si: To bude on! Ale kdeže. Toto číslo mi nič nehovorí. Kto to môže byť? A o tomto čase? Zdvihla som a ozval sa ženský hlas: Dobrý večer Lea, ja som Karin. Vy máte niečo s Petrom? Spoločne sa stretávate aj s deťmi? Trávite spolu čas ako rodinka? Ale on je môj, my sme sa nikdy nerozišli! Prekvapená, kde vzala toľko guráže, vravím: Dobrý večer Lea, neviem, kto ste a nevidím dôvod sa s Vami baviť. Jej hlas sa chvel, mala som pocit, akoby práve dobehla maratón a chcela mi toho toľko povedať. Zdalo sa, že sa celá trasie od zlosti. Vedela som, kto je. Bola to jeho bývala. Vraj krátky Petrov „omyl“, ktorý „vraj“ skončil predtým, ako začal za mnou chodiť. Ale spomínal mi, že mu je v pätách a nadbieha mu, hoci on jej jasne povedal, že je koniec. A posledná informácia bola, že už je medzi nimi jasno. No, zjavne, nebolo.

Cítila som, že je veľmi rozrušená, chveje sa, je naštvaná, ako odmietnutá ženská, ktorá sa cíti ukrivdene. Suma sumárum, oznámila mi: Ja som 2 dni dozadu s Petrom spala, nikdy sme spolu neskončili. Som s ním tehotná, čakám s ním dieťa. No paráda, pomyslela som si. Si ty ale najivka, Lea, prebuď sa! Tu máš odpoveď, či ti on stojí za to. Ku podivu kľudným a rozvážnym hlasom som jej povedala: Karin, to je vaša vec. Nevidím dôvod, aby ste mi volali, nezaujíma ma to, neotravujte ma, prosím vás. Zložila som.a teda nebolo mi všetko jedno, zrýchlil sa mi tep a dúfala som, že sa mi to sníva.

image
 


Bola som na jednej strane hrdá na seba, ako som ten telefonát zvládla, na druhej, potrebovala som okamžite vedieť, či je to pravda. Zavolala som mu. Nadejala som sa, že povie: Nie! Ale povedal to, čo som nechcela počuť: Áno, bol to omyl. Počula som v jeho hlase, že ho to mrzí, ale nepovedal to a nepovedal nič na svoju obhajobu, lebo vedel, že je to zbytočné. Dobre ma poznal. Zložila som. Viac ma nič nezaujímalo, na to pre mňa neexistovalo vysvetlenie. Neboli sme ani celý týždeň od seba a „chlapec“ to nezvládol. Pokým ho otravovala a bola som s ním denne, odolával jej, keď som sa na chvíľu stratila z dosahu, zlyhal. Smutné, pomyslela som si a nevedela, kde sa to všetko stratilo... Pýtala som sa: Prečo? Tak potom, ako ma má vlastne rád?

Vôbec som neriešila v hlave, že ona čaká dieťa, lebo som vedela, že je hysterická a podľa toho, čo som o nej vedela (a podľa toho, ako sa v telefóne správala) aj bola a chcela ho za každú cenu. Klamstvo a poníženie jej nerobilo problém. Bol to ten typ žien, čo vyhodíš a vrátia sa oknom. Ale aj tak, ona ma nezaujímala. Ju som nechcela súdiť. Ona nemala voči mne žiadne záväzky ani nič. Ona ma neklamala, ona ma nezaujímala. To on ma podviedol, on spadol u mňa do suterénu a nenávratna.

Ďalšie dni boli hrozné a prázdne. Nechal ma pár dní, aby som to najhoršie strávila a potom sa začal ozývať. Hoci vysvetliť sa to nedalo, predsa len ženská zvedavosť nedá a chcela som to počuť... Dozvedela som sa, že trpezlivo doliezala práve v čase, keď som ja trucovala a nakoniec to skončilo sexom. Ale nechcel to hádzať na ňu a to sa mi pozdávalo. Sypal si popol na hlavu. Vinil z toho sám seba. Vraj iba raz, ale ja som to nechcela počuť, aj keď s odstupom času, mi došlo, že raz, lebo inak by mi to ona podala... Bolo mi z toho divne a prázdno. Cítila som sa ponížene.

Po viac ako mesiaci mi to celé prišlo ľúto. Páčilo sa mi, čo mi hovoril a vedela som, že ho to mrzí, snažil sa o druhú šancu. Nevedela som sa k nemu vrátiť, nešlo mi to, ale na druhej strane som aj chcela „vedieť sa vrátiť“. No, nevedela som ako. Potrebovala som niečo, ako zadosťučinenie. Nikdy som nič podobné neurobila predtým, ani potom, ale teraz som jednoducho musela. Tak som to cítila. Len tak, sama pre seba. Áno, je to smiešne, ale musela som sa pomstiť. Hádaj, ako asi? Čo mi malo pomôcť prežiť to a vyčistiť hlavu? Povzniesť sa cez to?

Podviedla som ho. A nielen to, ten sex som si skutočne užívala. A čo potom? Priznám sa, cítila som sa slobodnejšie a bola som viac nad vecou. Bola som spokojná. Mohla som to s ním skúsiť znova a cítiť sa menej ublížene a zranene. Smiešne povedané „boli sme si fifty – fifty“. On sa o tom nikdy nedozvedel. Ja som to nikdy neoľutovala. Pomohlo mi to. Áno, ale iba mne, môjmu „ja“. On bol potom úplne úžasný, taký, akého som ho vždy chcela, bola som pre neho kráľovnou a čo mi videl na očiach, to by mi z neba zniesol. No, malo to jeden háčik. Niečo sa vo mne už zlomilo a nešlo to zlepiť. Dôvera bola v čudu. Vydržalo to asi mesiac. Nemohla som za to, moje „ja“ ma nepustilo ďalej a som rada, že tak učinilo.

autor: Leona

diskusia k poviedke

poviedky, ktoré sa Vám budú páčiť

partneri